..lebo si to naj kombíčko
Bolo raz jedno dievčatko, ktoré veľmi chcelo aby sa mu plnili sny. Ako to chcú všetci. Mala ich všelijaké, nechcela letieť do vesmíru, boli také obyčajné, chcela len aby sa cítila super, aby ju mal niekto rád, aby nebola sama, a aby sa o ňu niekto staral, aj keď mala rohy, ale k tomu sa ešte dostaneme. Nebolo ich vidno, bola nádherná.
Nemala to ľahké. Aj keď sa to tak zdalo. Práve preto, že bola nádherná, všetci si mysleli že to stačí, ale nepočúvali ju, nekričala, aspoň sa jej zdalo že nie. A ju to hnevalo. Keď ju niečo trápilo dokázala to maskovať, presne tak ako chameleóny. Bola v tom fakt dobrá, lebo bola silná, aspoň si to myslela.
Nemusela pútať pozornosť, lebo ju mala, ale ona ju chcela od iných ľudí, a tým to bolo občas jedno. Nemala vlastné miesto, a ani domov, kde by sa cítila naozaj dobre. A čokoľvek robila mala pocit, že to nestačí. Vlastne mala pocit, že ona nestačí. A aj ked bola úplne skvelá, neverila si. Vlastne mala pocit, že všetko čo chce je na dosah, ale nikdy sa to nestane.
A chcela psíka a milovala slony. Psíka nikdy nemala a slony videla iba v ZOO. Ale to sa malo zmeniť, len to ešte nevedela. Toho psíka trochu tušila, ale slon, to by ju ani nenapadlo. A už vôbec nie, že to bude slon s ceruzkou. Stretla ho úplnou náhodou, a vlastne on ju tiež.
Ten slon bol vlastne podobný ako ona, len bol oveľa väčší, dalo by sa povedať, že totálne obrovský, ešte aj medzi slonmi. Ale tiež nikam nepatril, a mal na očiach pásku. Nevedel kedy sa mu tam dostala, ale chodil s ňou a narážal do všetkého. Chodil trošku poslepiačky. Nevedel kam ide, bolo to vtipné, všetkým, len jemu nie. A sníval o dievčatku, kľudne aj s rohmi.
Raz tak niekde šiel a narážal zase do všetkého a ani nevedel ako prišiel na miesto kde chodia slony keď chcú na sebe makať. Lebo chcú mať silný...chobot, povedzme. A tam ju stretol, myslel si že sú tam len také tie premotivované slony, ale prihovoril sa mu niekto iný.
„Ahoj, nevadí ti, že nie som slon?“ opýtala sa ho.
Ostal prekvapený, ale nevadilo mu to, veď prečo by malo. Mal tú pásku na očiach tak vlastne nevedel, kto to hovorí. Nechápal a stále nad tým rozmýšľal, vedel že sa niečo deje, vedel to, lebo to cítil. A to dievčatko tiež.
Nemala tam byť, občas bola niekde kde mala, ale vtedy nie. Normálne by bola niekde inde, ale v jej živote to už tak chodilo, že občas bola niekde inde ako chcela.
Slon sa jej páčil, len nevedela prečo má na očiach pásku a za uchom ceruzku.
Dohodli sa, že sa znova stretnú a ona mu pomôže aby jeho...chobot, povedzme, bol silnejší a presne taký, ako slon chcel.
Keď sa znova uvideli, zase prišiel s tou páskou cez oči. Vedela, že ide, lebo dlho predtým ako sa objavil bolo počuť, ako sa rozbíjajú veci, v tom bol on expert.
Keď prišiel začali sa spolu rozprávať, bolo to trochu divné, lebo on odpovedal do priestoru, nevidel kde je, ale dalo sa na to zvyknúť, veď je to slon. A slona vždy chcela.
Rozprávali sa a slon ju počúval a totálne ho odrovnala. On to bol trošku taký rozbitý slon, to treba povedať, nemyslel si, že niekoho takého stretne, a že zacíti chuť na arašidy ešte niekedy v živote. Budeme to volať tak, veď je to rozprávka pre deti. Ale ako dievčatko rozprávalo cítil arašidy úplne všade, úplne.
„Načo máš tú pásku?“ spýtalo sa ho.
„Akú pásku?“ nevedel o čom to hovorí.
„No túto, veď nemôžeš nič vidieť.“ Natiahla sa a zložila mu pásku z očí.
Slon len tak stál a nevedel čo sa deje. Bola nádherná. A mal ešte väčšiu chuť na arašidy ako doteraz.
Dievčatko bolo zvyknuté, že ostatní majú chuť na arašidy keď ju vidia, ale nemyslela si, že by niekto mohol mať chuť na ne aj bez toho. A jeho v tom momente arašidy zasypali, kompletne, netrčal z neho ani kúsok, vlastne sa zmenil na obrovskú arašidovú horu. A čo bolo najlepšie, ona tiež, bola to menšia hora, veď nebola slon, ale zrazu tam boli dve kopy arašidov.
Ale stále nevedela prečo má za uchom tú ceruzku.
Aj sa ho to chcela spýtať, ale väčšinou na to nebol čas. Nikdy nevidela, že by ju používal, ale občas sa mu premiestňovala z ucha na ucho tak asi na niečo bola.
Raz mala fakt blbý deň, bola smutná, lebo zase o niečom snívala a nevychádzalo to. Veľmi sa snažila, ale bolo to jedno, zase si ju niekto nevšímal, vlastne mala pocit, že kričí, ale je to jedno. A keď prišiel slon, tak mu o tom povedala. Nechcela byť nikde, kde bola, vlastne chcela byť niekde inde, len nevedela kde.
A vtedy uvidela na čo je tá ceruzka. Slon ju zobral do chobotu, už ho mal celkom, vyrysovaný. A začal kresliť. Nakreslil auto, veľké, aby sa tam vošiel. A keď ho dokreslil normálne do neho mohli nasadnúť a zobral ju preč.
Bolo to super, taká ceruzka.
„Čo všetko dokážeš tou ceruzkou nakresliť?“ spýtala sa.
„Všetko, čo budeš chcieť.“ povedal slon.
„Ja by som chcela tiež takú ceruzku.“ povedalo dievčatko.
„Veď je tvoja, ja ju neviem používať bez teba.“ usmial sa.
„To je super, takže mi môžeš kresliť všetko možné“
„Jasné, že môžem.“ vytešoval sa slon.
Bolo tu super. Slon kreslil všetko, čo mal pocit, že dievčatko potrebuje. Netušil, že tak dokáže kresliť. Úplne tomu prepadol, kreslil všade. Na ulici, doma, v robote, keď chodil, kreslil ešte aj keď spal. Úplne zabudol na všetko ostatné, a tu sa dostávame k tomu, prečo sa hovorí, že si ako slon v porceláne a prečo malo dievčatko rohy.
Ona mala tie rohy od malička. Vždy keď niekto nevidel, čo naozaj chce a nepočúval ju, tak jej vyrástli. Neboli veľké, len také malé, ale bolo ich vidieť.
Keď ich prvý krát zbadal, zľakol sa. Myslel, že musí niečo nakresliť aby zmizli. A tak kreslil, pílky, štuple na rohy, pilníky, dokonca ozdoby na rohy, aby nevyzerali tak hrozivo. Ale vždy keď niečo nakreslil rohy narástli. O kúsok.
Trvalo to dlho, a ona mu vravela, aby prestal kresliť. Lebo slon kreslil, ale nepočúval, a dievčatko vlastne nepotrebovalo aby kreslil, ale aby bol pri nej a počúval. Nie všetko sa dá nakresliť. A keď ju konečne začal počúvať rohy boli už také veľké, že lietadlá sa im museli vyhýbať a v noci na nich blikali také tie červené svetielka ako na komínoch. Už sa nemohla ani hýbať, lebo vždy keď sa pohla tak tie rohy zavadzali lietadlám, robili sa okolo nich mraky, ale hlavne, strašne zle sa s nimi chodilo.
Tak si len tak sadla a sedela. Slonovi to bolo ľúto, bolelo ho to, že je jej zle, lebo ju miloval. Veľmi chcel aby jej bolo lepšie, aby sa usmievala, proste aby to bolo ako voľakedy a nemusela nosiť tie obrovské rohy. Veď on jej ich vlastne nakreslil. Bolo to strašné.
A vtedy sa naštval. Na seba. Slony maju malý mozog, ale občas im to páli. A keď sa nahnevajú nie je to dobrý pohľad. Trúbia, dupú okolo seba, ale vyzerajú pri tom občas smiešne. Ale on tak nevyzeral. Nerobil to, len si sadol vedľa nej. Chytil do chobota ceruzku a zlomil ju. Vždy bola úplne zbytočná, stačilo, že tam bol. Ona nechcela ceruzku, ale jeho. A jeho uši, lebo slony majú gigantické uši. A dokážu super počúvať. Keď nestrácajú čas na veci, ktoré nie sú dôležité.
„Aha“ povedalo dievčatko s úsmevom.
Pozrel sa a rohy tam neboli, chcel jej od radosti zase niečo nakresliť, sila zvyku :D, ale namiesto toho ju objal...chobotom. Aby ju nerozpučil. To úplne stačilo. Vždy.
🖤